Je ticho pred búrkou. Už tretí rok oravskí chovatelia veľkonočných jahniat tŕpnu. Podarí sa im toho roku predať na taliansky trh veľkonočné jahňatá? Každoročne ich putuje z Oravy na juh Európy približne šesť tisíc kusov. Pred dvomi rokmi, na poslednú chvíľu, ohrozil vývoz výskyt krívačky, minulý rok to bol prípad scarpie. A, samozrejme, obchodníci využili situáciu a v priebehu týchto dvoch rokov stlačili nákupnú cenu jahniat až o štvrtinu. Pri stále rastúcich vstupoch do chovu predajná cena jahniat za dva roky klesla zo 118 Sk za kilogram I. triedy (do 13 kg) na minuloročných 85 Sk! Tento rok, pre zmenu, nevystrkuje rožky žiadne ochorenie, ale zahraničná konkurencia. Talianom sa naskytá oveľa zaujímavejšia a lacnejšia možnosť: nakúpiť veľkonočné jahňatá v balkánskych krajinách, hlavne v Bulharsku a Rumunsku. Chovatelia z týchto krajín sú schopní dodať na taliansky veľkonočný trh jahňacinu prinajmenšom v rovnakých cenách ako Slováci. Rozhodujúci vplyv na vyšší zisk talianskeho veľkoobchodníka však má oveľa nižšia prepravná vzdialenosť. Na rokovania zostáva slovenským chovateľom už len 5 až 6 týždňov. Je možné pod takýmto neustálym psychickým tlakom rok čo rok dochovávať tisíce jahniat s vedomím, že sa ich chovateľovi nepodarí predať? Spýtali sme sa na to najväčšieho súkromného chovateľa oviec na Orave Ing. Milana Páltika. „Čo iné nám ostáva? Ovčiarstvo sa pre mnohých z nás už stalo životným štýlom a len ťažko by sme sa ho vzdali. Pritom rentabilita chovu veľkonočných jahniat pred niekoľkými rokmi a dnes - to je ako „nebe a dudy.„ Skutočnosť je však taká, že pre tunajšieho spotrebiteľa je cena veľkonočnej jahňaciny privysoká. Taliansky zákazník za ňu platí až 400 Sk, štvornásobok nákupnej ceny! Okrem toho, 112 000 jahniat (toľko ich ročne putuje zo Slovenska do Talianska) by slovenské domácnosti nijako nedokázali spotrebovať. Ani vtedy, keby u nás bola tradícia pečeného veľkonočného barančeka na stole zakorenená dvakrát silnejšie ako v Taliansku.„
Podľa Milana Páltika sú aj chýry o lacnejšej jahňacine z Balkánu súčasťou obchodnej politiky veľkoobchodníkov a priekupníkov. Vedia, že slovenskí dodávatelia sú nejednotní a nie je u nich ani náznak nejakej vnútornej zomknutosti a disciplíny. „Nároky na zriadenie salaša a podmienky pre salašníctvo sú z roka na rok nákladnejšie. Ibaže zaplatiť to musí vždy len tá istá ovečka, rovnaká dnes, ako pred desiatimi rokmi. Ťažko sa pracuje aj v súčasnom podnikateľskom prostredí, kde akoby už neexistovali žiadne pravidlá. O jednom sa verejne hovorí, ale vzápätí tí istí ľudia robia niečo úplne opačné. Podlezú cenu, a ešte sú radi, že sa jahniat zbavili. Z jednej strany je to pochopiteľné, z druhej neospravedlniteľné. A o čomsi hovorí aj fakt, že kým bryndziari od nás syrovú ovčiu hrudku stále kupujú po 70 Sk, bryndza sa v obchodoch už vyšplhala na viac ako dvojnásobok...„ (mp)
