Psychológovia hovoria: keby sme nezabúdali, zošaleli by sme. Zabúdame to, čo by sme mali vedieť, nezabúdame detaily, hlúposti, situácie. Otrasné zážitky zostávajú v nás po celý život. Nie my máme svoje mozgy v moci; naše mozgy s tajomstvami často ovládajú cez pocity a vášne naše životy. No také beznádejné to nie je: niečo zostáva nad hladinou, niečo pod hladinou. Každý má svoju perinu; v nej aj páperie, aj nepríjemnosti, ktoré schováva pred ľuďmi. Pod touto perinou spávame nahí. Páperie sa občas mení na olovo - na nočné mory; alebo si len tak - lietame krajinou slnka, neuskutočnených prianí, nenaplnených túžob.
Tendencia zabúdať sa vedomenajviac uplatňuje v politike. Keby sme tieto tendencie nemali, v našich uliciach by naboso kráčali tisícky hriešnikov z bývalého režimu; mali by sme plné námestia kajúcnikov, ktorí okrem Pokory a Modlitby nič iného nepotrebujú.
Keby nebolo tendencie zabúdať, nemali by sme v ústavných aj štátnych úradoch, organizáciách, v úradníckych funkciách toľko „celebrít.„ Po novembri l989 vystavujú na piedestáloch médií predovšetkým seba - vystavujú sa ako charakterovo čistí, názorovo kresťansky orientovaní, medzinárodne proamerickí a pokrokovo proeurópski. Kde sa človek pozrie, všade narazí na „osobnosť,„ ktorá sa derie bezohľadne dopredu, akoby mala len dvanásť rokov nevinnosti.
Za tých dvanásť rokov pokusov o demokraciu nám vyrástli figúrky so žezlom dočasnej moci; šašovia bez filozofie a človečej múdrosti; držgroši, ktorým Balzacovi úžerníci môžu iba závidieť; úchyláci posadnutí zvukom šuštiacich peňazí, hromadiaci čoraz väčší balvan majetku, ktorý sa gúľa, ktorý gúľajú, ktorý páchne a puchne.
Tendencia zabúdať vedome i podvedome nás zasahuje dennodenne: zabudli sme na veci podstatné - na najväčšiu vymoženosť človeka, na jeho vzťahy. V nich sa rodí porozumenie a prirodzenosť ľudského konania. Dnes pomáham ja tebe, lebo ty si včera pomohol mne. Dnes pomáham tebe a nečakám za to poďakovanie, odmenu, návratnosť, nie je to pôžička, je to ľudská povinnosť. Priznávam si chybu: ublížil som ti, druhýkrát sa mi to nestane. Mám ťa rád a nevytrubujem to do sveta. Usilujem sa žiť podľa toho, čo hlásam. Podrazil som ťa, dovoľ, aby som to napravil. Som arogantný chmuľo, vyhodil som vás von, hoci len slovami. Príďte ešte raz, a - prepáčte. O tom by mala byť reč. Každý deň.
(joša)
