Pred dvadsiatimi rokmi šofér, dnes vedúci obecných služieb Rabčan a konateľ RABČAN, s.r.o, predseda hasičov v Rabči. Ale poďme pekne po poriadku.
Na Drobnej prevádzke MNV v Rabči začal pracovať v roku 1983 ako šofér a opravár. Ale, ko hovorí, robil „čo prišlo.„ O rok neskôr sa prevádzka presťahovala od Gazdíka do Gaceľa. Jozef Galis začal robiť skladníka a zároveň mal na starosti pohrebný voz, truhly, vence - nikto iný to nechcel robiť. Vedúceho obecných služieb začal robiť pred desiatimi rokmi.
Z úsporných dôvodov vykonávate prácu za dvoch vedúcich. Z dvadsaťročnej skúsenosti - skúste porovnať pracovné zaťaženie kedysi a dnes?
„Povedal by som, že teraz je to všade ťažšie. Pracovná zaťaž je čoraz väčšia, náročnejšia práca viac zaťažuje psychiku a je bohatšia na starosti. Kedysi to bolo voľnejšie. Šofér, keď mal „motúr„ (auto), ten jazdil „furt„ (stále), bol vyťažený. Ani opráv nebolo toľko, ako teraz, keď auto ide z rúk do rúk. Ako skladník som mal na starosti len sklad. Ale všetko som vždy robil poriadne.„
Ste príslušníkom generácie, ktorá zo zaostalej drevenej dedinky Rabča urobila základ budúceho mesta. Takmer všetky veľké stavby v obci prešli aj vyšimi rukami.
„ V dedine sa stále vozili kvádre, piesky... Rozbehla sa tu veľká výstavba: zdravotné stredisko, kultúrny dom, nová budova školy... Potom zase celoobecný vodovod až z Babej hory. Bolo treba zháňať materiál, na všetko sa čakalo. Neraz sme prišli do Nitry a museli sme čakať aj 2 dni na rúrky. A na Babiu horu sme rúry aj ostatný materiál vynášali na pleciach, žiadna technika. Na plecia 50-kilové vrece cementu, do ruky vedro so štrkom a tak sa vynášalo. Tak sa rodil náš Babiohorský vodovod. Pamätám si úplne presne, ako sme tam prvý raz šli. Mali sme „bielorusa„. Jano Kovalíček šoféroval, išli sme s ním ja, vedúci Milan Metes a riaditeľ Pavol Mladý. Chceli sme vyjsť na Babiu horu - dvojku prameň. Terén bol strmý, až zdvíhalo predok traktora. Tak sme sa naň postavili - a vyšli sme. Ale riaditeľ akosi zle skočil, spadol a rebrá si polámal. Maródil dva mesiace. Vodovod bol väčšou stavbou, než stavba kultúrneho domu. I keď aj na ňom bolo veľa práce, ale staval sa na rovine. Pri výstavbe odviedli obrovskú prácu ľudia z dediny v rámci Akcie Z. Obetavo vlastnými rukami vynášali na Babiu horu materiál. Mali sme dokonca porobené špeciálne remene na plecia, s hákmi, aby dvaja chlapi mohli po 2 rúry niesť.„
Teraz je aktuálna otázka preberania vodovodov z obcí na Severoslovenskú vodárenskú spoločnosť. Aký je váš názor na spravovanie vodovodu obcou?
„Negatívny. Na to by nám bolo treba kúpiť nové stroje, lebo to, čo máme, je už nanič. potrebovali by sme aspoň 2 milióny. Radšej by som bol za poriadny dozor zo strany obce, aby všetci občania mali stále dostatok kvalitnej pitnej vody, aby bola cena primeraná.
Tu nejde o robotu, že by sme nevedeli opraviť potrubie. Tu ide o zodpovednosť a garancie, lebo keby sa dačo stalo – tu ide o vodu, ktorú každý pije. Dnes máš všelijakých ľudí – čo keď ti dakto dačo spôsobí? To je pre starostu aj pre celé vedenie obce, ktorí by si vodovod zobrali na starosť, veľká zodpovednosť.„
Rabča má ambície stať sa mestom. Keby sa Vám malo splniť v prospech obce nejaké želanie, čo by to bolo?
„Rozvoj, pustiť sem výstavbu.„
Má tu zmysel stavať, keď je v obci málo podnikateľov s výrobným programom?
„Aj to tu postupne bude. Priestorov je v obci stále dosť. Veď len amerikánske a židovské polia okolo rieky – stačí ich pekne upraviť a dať ľuďom za iné pozemky, aby obec mohla rásť„
Pripravujete sa už na pokojný dôchodok?
„Ani náhodou. Ja bez roboty nebudem. Môžem pomôcť okolo vodovodov, poznám trasy, ľudí, ulice, viem, čo kde treba urobiť... Pokiaľ budem vládať, budem sa snažiť pomôcť.„ (vb,r)
