Ten večer mi prišiel ako na zavolanie: už dosť dlho vnútorne nariekam za kedysi denne skvele a odborne fungujúcou knižnicou (musí sa sťahovať do menších školskyých priestorov), za čistou krásnou plavárňou („sťahuje sa„ do nežičlivej hrdze), nebudem ďalej pokračovať za čím všetkým je mi ľúto.., ale v ten večer som si uvedomila, že namiesto hlasného žalospevu treba tak, ako títo naozaj talentovaní mladí ľudia pričiniť sa o radosť rozdávania radosti iným - a tým aj sebe. Z toho nedeľného javiska radosť súčinnosti priam sršala. Roberta Huleja - autora Zbojníckej družiny J. Plešivca netreba nielen nižninaskemu, ale ani širšiemu publiku debutovo predstavovať. Tento talentovaný hudobník-samorast, výborný spevák, herec a režisér večera udivuje už dlho bohatou invenciou i pôsobivou interpretáciou takého žánru, akým je autorská pieseň. Má možno to „nešťastie„ (ktoré on za nešťastie samozrejme nepovažuje), že žije tu, medzi nami, kde líšky dávajú dobrú noc (ako nás často charakterizujú tí z veľkých krajín či veľkých miest). Režisér Hulej si na tento večer vedel vybrať spoluhráčov. Mal skvelý nápad pomeriť otcov a synov: pán profesor Brezovský v roli sprievodcu večerom dal zámerne naivným, kostrbatým textom práve ten rozmer, ktorý potrebovali. Inteligentný, všestranne rozhľadený poslucháč žurnalistiky Dušan Petričko vniesol svoj vklad a svoj ironicko-úsmevný i satirický „národný„ tón proti všetkému, čo dýcha pseudoumením, pseudocítením, pseudoživotom. Čoho sa tento vzdelaný mladý muž chytí, to znie opravdivo. No a takto - takmer ódicky - by som mohla pokračovať ďalej, toľko sviežosti i múdrosti, úsmevu i šľahajúcej irónie bolo v nadsázke Michala Richtera, Mareka Cifru či Pavla Huleja. Bola som pyšná na herecký výkon Evy Korčuškovej - kdeže sa to len naučila zakódovať do každého pohybu, do oravskej intonácie takú zaujímavú jednotu v kontrastoch prirodzeného ženského pôvabu i ženskej sedliackej špekulácie, odsúdenie i chápanie, láskavosť i pohŕdanie... Nebolo hereckého prešľapu... Predstavovala som si ich večery skúšok, ako sa sami na sebe dobre zabávali, ako pridávali, ako sa navzájom inšpirovali, ako im bolo spolu dobre... práve tak ako som ja bola opäť takmer zázračne rada v Nižnej. Veľa som sa od nich naučila. Títo milí mladí ľudia nepotrebujú, aby im „cudzí svet ležal pri nohách„, nevytrubujú svoju výnimočnosť do sveta, hoci oni naozaj výnimoční sú... Oni vedia, že „svetoví“ nie sme vtedy, keď beháme po svete (a ostávame s pýchou výnimočnosti tam, kde je vraj viac príležitostí), ale keď v sebe spracovávame to, čo nám svet dáva (pre radosť a prospech svojich rodákov)„.
Páčila sa mi tá darovaná radosť, ten oslobodzujúci smiech nedeľného večera, ktorý sme všetci tak potrebovali.
Bol to pekný úsmevný večer pre hľadisko i javisko, bez prázdneho zívajúceho priestoru uprostred. Našli sa herci i ich diváci.
Eva Kollárová
Malý dodatok: Mám síce radšej ten druhý hulejovský žáner - jeho hĺbavú autorskú pieseň, no ten večer ma potešil dokonalou hereckou súhrou, spolupatričnosťou, bol tým zobúdzajúcim bozkom spiacej krásavici Nižnej, aby sa v tichom bezobsažnom spánku celkom nezopsula v krčmovej tuposti a nude ničnerobenia. (ek)
