Znásilnenie vlastného dieťaťa patrí medzi najzavrhnutiahodné činy rodiča. Vlastne - dá sa taký človek vôbec ešte nazvať rodičom?
Túto morálnu zásadu využila aj rodinka, ktorá si predsavzala dostať za mreže svoju „hlavu„. Vyšetrovateľ, zaoberajúci sa týmto prípadom, musel mať nielen božskú trpezlivosť, ale aj silný žalúdok.
Jedného dňa prišla v sprievode matky na políciu sedemnásťročná Mária. „Môj otec ma chcel včera v noci znásilniť,„ vyhŕkla hneď po príchode. Potom porozprávala, ako sa na ňu otec vrhol pri neskorom príchode domov. Nie v dome, ešte na dvore. Bývajú dosť ďaleko od ostatných susedov, nikto nemusel nič počuť. Dievča opísalo, ako ju otec zvalil na zem a začal bozkávať. Keďže sa bránila, ako donucovací prostriedok použil najprv facky, neskôr sa jej vraj vyhrážal aj nožom. A tak stíchla. Otec jej počas zápasu roztrhal košeľu, podprsenku, ba aj zips na nohaviciach. Keď si už Mária myslela, že znásilneniu aj tak nezabráni, ani jej nik nepomôže, prestala sa brániť. Na jej veľké prekvapenie však otec zrazu od svojho úmyslu upustil, ustúpil a nechal dcéru odísť.
Vyšetrovateľ dal predviesť otca, ktorý sa vôbec nebránil. „Všetko, čo povedala, je pravda,„ prikývol vypočúvaný Jozef prekvapenému vyšetrovateľovi. „Ale nechcel som ju znásilniť.„ Ako z „chlpatej deky„ z Jozefa nakoniec vyšlo aj priznanie, že sa chcel „iba dostať do basy, aby sa už konečne zbavil svojej ženy.„ Vyšetrovateľ krútil hlavou: „Trochu zvláštny spôsob, ako vypadnúť z domu.„
Prestal sa však čudovať hneď, ako zistil aj čo-to o minulosti celej podarenej rodinky. Jozef absolvoval sotva dve triedy základnej školy, dokonca nevie písať ani čítať. Celá dedina vedela, že svojich jedenásť detí aj s manželkou pravidelne terorizuje. Hlavne keď sa potúži hocakým trúnkom. Polícia robí v ich chalupe „poriadky„ každú chvíľu, Jozef dokonca za násilnú trestnú činnosť už šesťkrát sedel. Znalec z odboru psychiatrie v odbornom posudku uviedol, že ide o jedinca s intelektom na úrovni ľahkej debility, trpiaceho navyše aj chronickým alkoholizmom. Všetko sa zdalo byť nad slnko jasné, prípad sa mohol uzavrieť. Keby...
Všetko skomplikovala Jozefova žena. Zrazu chcela obvinenie stiahnuť. Dokonca priviedla na políciu ďalšiu dcéru Katarínu a tá vyrukovala s novým tvrdením. Vraj sa spolu s Máriou dohodli, že sa tatka zbavia. Dajú ho zavrieť. Všetko narafičili tak, aby sa odohrala opisovaná udalosť. Keď však vyšetrovateľ začal Katarínu dôkladne vypočúvať, začala sa do svojich tvrdení zamotávať. Až priznala, že ju ku klamstvu prinútila matka.
Jozefovi teda jeho zámer vyšiel, ženy a detí sa „zbavil„ na tri roky.
História podarenej rodinky sa však tým ani zďaleka neskončila! Necelý rok po tom, ako Jozef opustil bránu nápravno-výchovného zariadenia, objavila sa na polícii opäť jeho manželka. A opäť s oznámením zo znásilnenia. Teraz sa Jozefovou obeťou mala stať štrnásťročná dcéra Jana. Vraj ju doma, keď boli sami, obťažoval, vyzliekol a pred znásilnením ju zachránil len príchod súrodencov. Tentoraz Jozef manželkino obvinenie vytrvalo popieral. Znova sa rozkrútil kolotoč vypočúvania, potvrdzovania a vyvracania tvrdení jedného či druhého... Nakoniec sa tri Jozefove dcéry priznali, že si všetko vymysleli. Dôvod: otec sa zle správa ku všetkým deťom i manželke, ustavične ich bije, nadáva, kradne peniaze aj z toho mála, čo majú, len aby mal na pálenku. Za vzor, ako otca znova dostať do basy, im poslúžil pokusom o znásilnenie pred rokmi on sám. V tomto prípade teda bolo trestné stíhanie proti Jozefovi zastavené.
Božie mlyny melú pomaly, ale isto, hovorí sa. Nakoniec trestu za svoje počínanie neušli obaja rodičia. Súd Jozefa a jeho manželku potrestal za trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže.
P. S. Všetky mená v skutočnom príbehu sú zmenené.
Melánia Pastvová
