„Aj tri razy odídem domov z poľa oddýchnuť si, no on stále robí a robí,„ obdivuje výkon 81-ročného gazdu z Krivej mladá žena. Sám obriadi dom i statok, celé gazdovstvo. „Mal som toho viac, no po infarkte som musel poľaviť,„ hovorí Jozef Da- niel. Dnes má v maštali tri „chvosty„, po nedávnom plese pribudlo z tomboly i malé prasiatko. Hospodári na dvoch hektároch lúk a hektári oráčiny. A popritom si aj zahrá...
Aj keď mu dosť zo životnej energie v mladosti ubudlo v koncentráku, ostalo mu z nej potom i celé roky. Na tohtoročnom zimnom turistickom prechode bol najstarším účastníkom, na bežkách prešiel pešiu časť Krivskej podkovy. Čo je to však v porovnaní s cestou zo zajatia? Keď vtedy láger pri Drážďanoch oslobodili Rusi, vybral sa domov peši. Cesta mu trvala 22 dní a, spomína, že sa cítil ako žobrák, bola ho polovica, v prícestných domoch žobral o jedlo.
Keď zomrel otec, prevzal Jozef doma gazdovstvo, no po združstevnení sa preorientoval na taviča pri istebnianskych peciach, neskôr robil dlhé roky strážnika vo fabrike v Nižnej.
„Teraz vstávam ráno o pol šiestej, do deviatej sa venujem gazdovstvu,„ začína opisovať svoj denný kolobeh. „Potom mám do dvanástej oddych a znova idem na tri hodiny do maštale. Podojím, narichtujem sena, vykydám, napojím statok... Preoblečiem sa a idem k dcére povravieť si. Pred šiestou zas do kostola, prídem o siedmej, o pol ôsmej pozriem správy a znova idem do maštale. Podojím a hneď je deväť hodín...„
Na dvore u Jozefa Daniela ostala iba jedna kôpka snehu. Keď zmizne a pôda obschne, pribudne i práca na poli.
„Kým som zdravý a privyrobím si, biedu necítim,„ konštatuje gazda. Nekupuje mlieko, mäso, zeleninu, zemiaky, dokonca zásobuje aj rodiny detí...
A hoci štvornohého koníka starký nemá, aj po dedine jazdí na štvorkolesovom tátošovi, o jednom koníčkovi by sa predsa len dalo hovoriť. Keď jeho starší brat odišiel v mladosti do Ameriky, ostala doma po ňom heligónka. Jozef ju často brával do rúk. „Keď ma to tá moja mama neopravila,„ povzdychol si. Až raz na priadkach v dedine hral dievčatám a jedna mu povedala: „Jožo, ako to hráš? Veď tú heligónku držíš naopak.„
„Skúsil som si ju otočiť a melódiu zahrať pravou rukou, ale už to nešlo,„ ospravedlňuje sa dodnes po práci si občas hrajúci 81-ročný gazda, dokonca účastník mnohých stretnutí a súťaží heligónkarov.
Lýdia Vojtaššáková
