Učiteľ na dôchodku Matúš Stojka (64) pozrel do kalendára. Bolo 28. marca. Spomenul si, povedal: Žena moja, oslávime Deň učiteľov. Mali by sme upiecť hus, k tomu lokše, dobré vínko by sa tiež zišlo; ale sme už obaja na dôchodku, na predposlednom šteblíku spoločenského rebríka, tak nám vari budú stačiť kuracie stehienka, čo nám naša kamarátka v Poľsku kúpila. Urob k tomu zeleninovú polievočku a štamprlík slivovičky si vari tiež zaslúžime.
Matúš zavesil nad stôl obraz Jána Amosa Komenského, vedľa neho portrét významnej osobnosti slovenskej pedagogiky -- Samuela Tešedíka, na parapetnú dosku poukladal diplomy, ktoré dostal za štyridsať rokov žitia i bytia medzi deťmi slovenskými, ba aj jednu medailu. Jeho žena Zuzka, kedysi výborná prípravkárka detí v prvej triede základných škôl, vložila do vázy kvietok a zapálila sviečku; obliekli sa slávnostne, naobedovali sa... Pozreli, čo dávajú v televízii. Nič zvláštneho, okrem politikov, ktorí sa aj v nedeľu pred očami celého národa hádajú a obviňujú.
Podriemali si. Čakali.
Zazvonil telefón. Nie, nikto neblahoželal. Volala dcéra Hanka. Či by starká neprišla k malej Evičke, dostala angínu. Deň učiteľov nespomenula, náhlila sa.
Čakali. Zazvonil telefón. Nie, nikto z bývalých kolegov neprišiel poklebetiť.
Zuzka povedala: Matúš, nikto nepríde. Zagratulujeme si navzájom. Matúš venoval Zuzke nový šlabikár, lebo sa oň veľmi zaujímala. Prisporil si a kúpil ho už v septembri, v minulom roku. Zuzka venovala Matúšovi knihu o dejinách obce, v ktorej kedysi začínali. Písali v nej aj o Matúšovi, aký to bol znalec prírody a čo všetko vedel svojich žiakov naučiť. Spomenuli aj Matúšovu Zuzku ako vynikajúcu „mamu„ stoviek prváčikov.
Pri káve pospomínali na bývalé Dni učiteľov. Aj na to, že Matúš nemohol dostať vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu, lebo v tom bol akýsi politický zádrheľ. To vyznamenanie (namiesto Matúša) dostala žena akéhosi papaláša, lebo tiež bola učiteľkou.
Pozreli si správy v telke. Možno v inej televízii to vysielali, ale v súkromnej nič nebolo o tom, že by pán prezident, alebo pán minister, nejaké vyznamenania odovzdávali. Lebo neodovzdávali. Zuzka vzdychla, povedala, že v telke dnes nič zaujímavého už nebude, že si pôjde ľahnúť.
Zaznel bytový zvonec. Do predsiene bytu v činžiaku sa vovalilo vari desať dospelákov. Že či môžu ísť ďalej, aj keď je už neskorá hodina. Vraj to zorganizoval tuto Ondriš, najväčší beťár z triedy ôsmej B. Dal si tú námahu a obišiel z bývalých spolužiakov všetkých, čo bývajú na Orave, aby svojmu triednemu prišli osobne zablahoželať k učiteľskému sviatku. Vraj by boli prišli skôr, ako sa patrí, no Jožo Gundžo meškal - ako kedysi v škole, aj teraz. Nikto neprišiel s prázdnou rukou, nikto nezabudol na dobré slovo. Posedeli. Slivovicu dopili. Koláč okoštovali.
Matúšovi sa sníval krásny sen: stál na rozkvitnutej lúke, pred ním dlhý rad slávnostne oblečených ľudí, každý má v ruke kvietok, každý mu ďakuje. Ten rad nekončí.... (joša)
Ján Štepita
