Svoje slová adresoval stredoškolákom, ktorí v pondelok 22. marca zaplnili hľadisko domu kultúry. Anton Habovštiak im veľmi pútavým spôsobom predstavil svoju novovyjdenú knihu Túžba po poznaní. Nenásilne a vtipne upriamil pozornosť mládeže na morálny kódex ich starých otcov a materí, na dávnu mentalitu Oravcov, ktorá aj dnes stále vyplavuje do časopriestoru nových a nových húževnatých ľudí.
„Biela Orava bola vo svete chýrna svojimi pláteníkmi,„ pripomína Anton Habovštiak mládeži. „Vy ste zatiaľ až nehorázne mladí, minulosť sa vám asi ani nezdá taká dôležitá. Ale to, čím boli vaši pradedovia, sa ešte stále odráža aj vo vašej mentalite. Oravskí pláteníci mali tvrdý život: vo februári odchádzali do sveta, na Luciu sa vracali. Mnohí vaši otcovia takto chodia za prácou opäť. Do sveta. Kedysi pláteníci z okolia Námestova v Carihrade aj reč Mohameda lámali, zakladali v Európe prvé obchodné domy.„
Napriek tomu, že Anton Habovštiak 22. septembra tohoto roku zavŕši ôsme desaťročie svojho činorodého a plodného života, vo svojej aktivite nepoľavuje. Doteraz vyšlo 56 jeho diel v oblasti jazykovedy a beletrie. Matica slovenská minulý rok vydala jeho Slovenské povesti II., kde možno nájsť prekrásne povesti z rôznych oravských dolín a dedín: z Oravského zámku, Dlhej, Zázrivej či Jasenovej, ale aj zo vzdialenejšieho Ružomberka. Najnovším dielom, ktoré vydala Matica slovenská v spolupráci s Oravskou knižnicou v Dolnom Kubíne a podnikateľom Mariánom Grígľom z Námestova, je práve prezentovaná Túžba po poznaní, zbierka autobiografických esejí. Prostredníctvom nich Anton Habovštiak zaznamenal mnohé, čo sa už pomaly, ale isto vytráca s povedomia národa. S vďakou a láskou spomína na svojho svojrázneho starého otca, ktorý ho vychoval i na to, že vlastného otca „stretol„ po prvýkrát, až keď mal 9 rokov, pretože dovtedy otec robil v Kanade.
Milana Gondu, riaditeľa Oravskej knižnice veľmi zaujímalo, čo mali spoločné niekdajší gymnazisti s dnešnými, veď Anton Habovštiak navštevoval dve gymnáziá na Orave: v Trstenej a v Dolnom Kubíne. Na spisovateľovu odpoveď boli zvedaví aj mladí poslucháči v hľadisku. A človek–kniha rozprával: „Orava je jednou z najmenších stolíc Slovenska, ale duchovne jednou z najbohatších. Oravec musí vo svete robiť dvakrát viac, aby sa presadil. Ale zdedená láska a húževnatosť v krvi mu v tom stále pomáhajú. Neľutujte sa – všetci v sebe máte niečo, čím si môže vydobyť uznanie, len to musíte v sebe nájsť. Nikto z vás nie je ničia kópia, každý z vás je originál. Ak si vyberiete to, čo naozaj chcete robiť, dokážete veľa. Ale strom, ktorý má vyrásť vysoko, musí najprv dobre a hlboko zakoreniť v domácej pôde, tak ako vy v rodine i vo svojom rodnom kraji. To bolo aktuálne za mojich študentských čias rovnako, ako aj dnes. „
Podľa Antona Habovštiaka mnohí jeho kolegovia - jazykovedci veľakrát dumali, prečo práve z Oravy vzišlo množstvo básnikov a literátov, prečo ľudia na Orave majú takú obrovskú a pestrú slovnú zásobu a neustále tvoria nové a nové slová. Odpoveď: oravský človek je pracovitý a jeho odvaha tvoriť sa prirodzene odráža aj v tvorbe nových slov. Aj tunajšie chotárne názvy majú v sebe zakódované osobitné odkazy. Napríklad samotná Orava: Andrej Kavuljak z Ústia hľadal pôvod názvu regiónu v slove „orať.„ Ale hľadajúc v staršej slovnej zásobe môže názov Orava, Arva pochádzať od starého slova s významom revať, hučať - čo mohlo vyplývať z dravého toku rieky Oravy, dávno-dávno predtým, než stála Oravská priehrada. Kto by dnes povedal, že Choč znamená vrch? Je to však tak, pôvod treba hľadať v jazyku prisťahovalcov z Balkánu, kde slovo koč znamenalo vrch, dominantu.
Pútavé rozprávanie Antona Habovštiaka zaujalo námestovských študentov tak, že kládli stále ďalšie a ďalšie otázky. Zaujímal ich pôvod mien, názvov rodných dedín či násilie v rozprávkach. Dnes hovoríme, že násilie sa rozmáha a je nám ešte aj stále médiami „predkladané.„ Ale prečo potom aj v rozprávkach nachádzame ustavične násilie - kruté boje, mučenie a tortúry?
„Múdri ľudia hovoria, že román je dielo o nenormálnych ľuďoch v normálnom svete, rozprávka zase o normálnych ľuďoch v nenormálnom svete. Román môže skončiť všelijako, ale rozprávka môže mať iba jediný koniec: víťazstvo dobra nad zlom. A kde dobro vedie ľúty boj so zlom, ani brutalite sa nemožno vyhnúť. No víťazí vždy dobro. Prečo? Pretože beda rozprávke, ktorá kazí mládež!,„ vysvetľuje s humorom A. Habovštiak.
My sme „brnkli„ spisovateľovi skôr na strunu jazykovedy. Spýtali sme sa, aký má názor na čoraz častejšie využívanie cudzích, neraz až nezrozumiteľných, slov v televízii, tlači, ale i bežnom živote.
„Už za čias Cyrila a Metoda sa k nám dostávali cudzie slová (anjeli, kamža, omša), a to hlavne vďaka evanjelizácii. V 13. storočí dominovali nad nami zase Nemci - germánskeho pôvodu sú mnohé slová, typické pre remeslá, napríklad pre stolárstvo. Tie už ani nevnímame ako cudzie. V každom období náš jazyk zasahuje vlna osvojovania si cudzích slov, dnes sú to anglikanizmy a amerikanizmy. Neubránime sa tomu. Ale, žiaľ, niekedy to s nimi preháňame. Je len na nás, v akej miere si ich osvojíme. Keď máme nádherné vlastné výrazy, používajme ich. Slová nemôžu byť zlé, všetky sú dobré. Ale môžu byť zneužité...„
Anton Habovštiak sa v pondelok stretol aj so študentami dolnokubínskych stredných škôl, ba navštívil aj svoju „alma mater„ - Gymnázium P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, kde pred 58 rokmi maturoval. Celé dve hodiny strávil v rozhovore so študentami 2. B, ktorí, ako nám povedali, boli veľmi príjemne prekvapení osobnosťou Antona Habovštiaka. „Čakali sme nudného, premúdreho dedka. Prišiel k nám však perfektný „klasik„, ktorého rozprávanie by sa dalo počúvať donekonečna,„ povedala nám druháčka Barbora.
Melánia Pastvová