Aktivity Oľgy Bažíkovej z Habovky, tie liečiteľské i mimoliečiteľské, sú snahami s cieľom pomáhať ľuďom. Poskytuje pomoc a nič za to nežiada. Zvláštne! V dnešnej dobe... Pre mnohých, ktorí azda kvôli vzdialenosti nikdy do Habovky neprišli osobne, ale vlastne takmer pre všetkých, tie stovky, ba tisícky ľudí, ktorí ju vyhľadali v jej obydlí, je to, vyjadrené „markizácky„, „priateľ na telefóne„. V nezriedka ťažkej zdravotnej situácii. Možno práve vtedy, keď sa už klasickej medicíne podlamujú kolená.
Obraz trpiaceho Krista, Jezuliatko, oň opretý kríž, kytičky sem-tam položených kvetov, príjemná, tíško znejúca hudba a oproti sediacimi niekoľkokrát do týždňa preplnenej miestnosti si na niečo vyše hodiny sadá žena. V tichu miestnosti priviera oči, priestorom sa rozľahne pokoj, tónmi hudby z reproduktora sa preplietajú melódie klavíra, ticho sem-tam pretne zamrnkanie dieťaťa. Ktovie, ako prítomní, každý individuálne, trávia príjemnú hodinu sedenia bez pohybu. Hľadia do svojho vnútra? Venujú sa modlitbám? Rozmýšľajú nad svojím fyzickým či psychickým trápením? Hľadajú v predstavách cestu nasledujúcich dní? Vlastne kvôli svojej súčasnosti a budúcnosti prišli do tejto miestnosti...
Na vyzvanie porozprávať nám o stovkách, tisíckach zázrakov na zdraví tela i duše človeka Oľga Bažíková reagovala takto: „Nerada o sebe rozprávam. Nech o mne hovoria iní, veď veľa ľudí ma pozná. Poviem však toto: áno, aj ja, ako mnoho ďalších, som dostala od Boha dar - talent - ktorým mám slúžiť iným ako Jeho spolupracovník. Uvedomujem si však, že na mne záleží a tak sa snažím pracovať pre druhých, nakoľko sa mi len dá. Všetkých, ktorí ku mne prichádzajú, mám rovnako rada, lebo aj Boh má človeka nesmierne rád. Uvedomujem si to vždy a v tomto pôstom období ešte živšie, veď si pripomíname to, že Boh má tak rád človeka a má ho v takej veľkej úcte, že poslal na svet svojho syna, aby sa za nás obetoval. Aj pre mňa je teda každý človek, s ktorým sa stretnem a on odo mňa potrebuje akúkoľvek pomoc, ako dar od Boha. Cítim s ním, snažím sa mu porozumieť a potom poradiť, pomôcť. Ibaže - svojím spôsobom trpím s ním aj ja, a najviac vtedy, keď vidím, že jeho hlavné utrpenie je v jeho duševnom nepokoji. Keď viem, že nevpustil do svojho života na riešenie svojich problémov Boha, že zostal sám a že už ani nemá silu vpustiť Boha do svojho procesu uzdravovania - duševného či telesného.„
S akými chorobami k vám ľudia prichádzajú, resp. aké sú ich najčastejšie trápenia?
„Psychické. Čoraz viac pribúda depresií rôznej intenzity, liečených i neliečených, a z tohoto stresu následne vznikajú ďalšie ochorenia. Mám takúto skúsenosť a hlavnú príčinu vidím v tom, že sa človek uzavrel pred Bohom, zamedzil mu, aby on urobil to, čo my v ľudskej slabosti nedokážeme. Chceme byť božskejší ako Boh. V Boha veríme, ale jemu samému neveríme. Všetko chceme vyriešiť sami a potom je celkom prirodzené, že sa to odrazí v prvom rade na našej psychike.„
Vašu úlohu v živote, vďaka talentu, daru, o ktorom ste hovorili, treba hľadať vo vašom prirovnaní: stavba a robotníci. Ako ste to vyjadrili?
„Plán stavby má majster, ktorý ju aj navrhol. Ostatní na stavbe sú robotníci a tých má na to, aby prácu vykonali tak, ako to on má v pláne. A ja som jedným z robotníkov na stavbe.„
Ako ste zistili, že máte tento talent?
„Ako zistí človek, že má dar písať knihy, maľovať, komponovať hudbu, hrať na nástroji..? Jednoducho to raz príde a on vie, že je to v ňom. Neviem to zrozumiteľnejšie povedať. Lebo - spájať niečo nadprirodzené s prirodzeným - to máte vždy pocit, že ste to nepovedali správne, že použité slová nie sú adekvátne tomu, čo je vo vás.„
Pri jednom zo stretnutí s ľuďmi v predveľkonočnom týždni ste v preplnenej miestnosti povedali: Na Zelený štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu je nebo veľmi blízko pri zemi. Sú to zázračné dni. Myslime vtedy všetci na Boha a navzájom na seba. Určite to nájde odraz v našej duši i tele.
„Áno, sú to dni veľkých zázrakov, ak ich prežijeme úprimne, po kresťansky. K Veľkej noci prajem všetkým, aby sa každá ich bolesť premenila na radosť tak, ako sme toho svedkami na Bielu sobotu.„
Ľudského trápenia z celého Slovenska býva v Habovke, najmä cez víkend, vždy plná miestnosť. Svedčí to nielen o tom, že je ho medzi ľuďmi veľa. Pri odchode úprimne ďakujú, niektorí vyjadria, „že už nebolí“, alebo že „už bolí menej„, mnohí prosia o pomoc pre blízkych, známych, susedov. A najmä o viere a láske - to všetko v osobnom či telefonickom kontakte s Oľgou Bažíkovou je, pochopili sme...
Anna Lajmonová
