Rozprávky, povesti a romány z dedinských, no najmä oravských pomerov. To všetko sa nachádza v neuveriteľných päťdesiatich šiestich knihách, ktoré vyšli z pracovne Antona Habovštiaka. Ani dobrý chlap by ich všetky napred seba neodniesol a priemerný pisár by ich neprepísal z hotových strán ani za celý život. Pritom málokto okrem jeho najbližších vie, že to všetko ponachádzal, vyskúmal a spracoval nemocný človek. Nikde, nikdy sa tým nechválil, ani si na to nesťažoval. Vždy v jeseni a na jar na niekoľko týždňov zaľahol a v bolestiach sa neraz potil. Takého som ho nachádzal vtedy doma i v rôznych nemocniciach. Prežil osem pomerne zložitých operácií a po nich dvakrát klinickú smrť. Zakaždým však vstal a šiel ďalej. Vo svojom živote, za takýchto okolností, veľa dokázal. Vlastne - všetky veľké veci dokázali takíto, nemocní ľudia, pretože si vážili každú chvíľu života.
V tých päťdesiatichšiestich knihách ste vy, Oravci! Každý sa tam nájde rôznym spôsobom. Nájdete tam svojich rodičov, ich zvyky a obyčaje, spôsoby vyjadrovania, vašu históriu i príbehy z vášho domu alebo okolia.Ak budete chcieť niečo prečítať alebo povedať svojim deťom, siahnite po niektorej z jeho knižiek. Ak si budete sťažovať na nepriazeň doby, či osudu, prečítajte si životné rozprávania niektorých z jeho rozprávačov, najmä tetky Terézie Žatkuliakovej z Lokce, alebo Ján Gracáka z Krivej. Všetko, čo sa v tejto literatúre nachádza, by sa bolo v posledných desaťročiach nenávratne stratilo. Zásluhou Antona Habovštiaka určite žiadny región na Slovensku, ba ani na svete nemá tak dôkladne spracované jednotlivé oblasti života, ako Orava. Od konca druhej svetovej vojny cestoval po Orave na bicykli, potom autobusmi i pešo, aby čo najviac zachytil. Neraz sa mu veru ušlo spať hoci aj na šope.
To všetko mohol dokázať len človek predchnutý láskou. Láskou ku oravskému prostrediu, prírode, ale hlavne k ľuďom. Čím viac ich počúval, tým ich mal radšej a využíval každú chvíľu - vo vlaku, na stanici v Kraľovanoch, či pri návšteve dedín - na rozhovory s nimi. Vedel aj poradiť, dodať odvahy a optimimizmu.Ešte pred tromi týždňami absolvoval niekoľko stretnutí s oravskou mládežou i dospelými, aby ich povzbudil a na príklade pláteníkov z hornej Oravy dokázal, že aj v ťažkých časoch existujú riešenia a pracovitý oravský človek ich nachádzal. Jeho práca našla u mnohých rodákov odozvu, poďakovanie i uznanie. Veľmi si to vážil a ja ako jeho brat vám za to úprimne ďakujem.
Vám, mladým prajem, aby ste tiež mali takého dobrého brata, ako som mal ja. V mojich dvanástich rokoch nám zomrel otec. Brat Anton bol odo mňa o trinásť rokov starší a snažil sa mi byť druhým otcom. Túto úlohu splnil stopercentne. Nielen pri štúdiách, ale aj v osobnom živote mi poskytoval cenné rady. Oni plynuli vždy z jeho hlbokej náboženskej viery a presvedčenia, nikdy ma nesklamali. Aby som si napríklad mal čo obliecť do školy, dal mi u krajčíra, pána Sirotu v Tvrdošíne, prešiť zo svojho kabáta všestranne použiteľnú kacabajku. Pán Sirota, poznajúc naše pomery, to urobil lacno a náš Anton zaplatil z časti štipendia, čo mu ostala pri jeho veľkej šetrnosti. Inakší príjem sme v rodine nemali.
Po otcovej smrti sme spoločne gazdovali. Orali, siali, zvážali seno na kravách. Jedného vola nám zobrali Nemci, druhého doriadili Rusi, keď otca vyhnali aj s Danielovým svákom na furmanku až do Moravských Karlovíc. Potom sme sa už na voly nezmohli a robili sme na kravách. Čas, ktorý sme trávili za náklad ťahajúcimi zvieratami, využil na výklady o umení, literatúre, dejinách a k písaniu doviedol aj mňa. Vlastne som začal prv ako on. Tak ako som však chcel, som písať nemohol a zaujali ma praktickejšie veci. Celý život mi to ale zazlieval. Ja za tým nebanujem, on to vynahradil aj za mňa.
V posledných desiatich rokoch bola stredobodom jeho pozornosti sestra Zdenka Schelingová z našej dediny. Odovzdal som mu materiál, ktorý som nazbieral po roku 1968 a on mu venoval celé roky. Roky hľadania v archívoch ŠTB a súdov... Už sa zdalo, že všetko je stratené. Zázrakom sa vari po dvoch rokoch našli doklady v pivnici na Krížkovej ulici v Bratislave s pomocou pani Otrubovej. No a zázrakom ostala nažive svedkyňa pani Kordová i napriek dlhodobému desaťročnému ťažkému väzeniu. Zázrakom sa ozval z Izraela aj pán Albín Krbuly, syn sudcu, ktorý Zdenku odsúdil na trinásť rokov väzenia a zázrakom to môj osemkrát operovaný brat po dvoch klinických úmrtiach všetko zvládol a dokončil. Vlani v septembri tak v Bratislave Svätý otec Ján Pavol II blahorečil sestru Zdenku, ako symbol lásky, statočnosti a najmä odvahy pre všetky časy. „Potom už môžem zomrieť„, povedal. Štrnásteho apríla, po dvoch dňoch nevoľnosti, pekne oblečený, pripravený ísť na prehliadku do nemocnice, o pol tretej poobede, v kruhu svojich najbližších doma ostatný raz vydýchol.Teraz ho už blahoslavená sestra Zdenka privítala v tom treťom domove s úsmevom, ktorý ju všade sprevádzal.
Anton Habovštiak mal tri dcéry a sedemnásť vnukov, z toho pätnásť chlapcov, ktorí stáli pri jeho rakve. Chlapci ako sviece, dobre vychovaní, moji veľkí kamaráti a nesmierne si vážiaci svojho starého otca. Nuž, krajšie naplnenie života, ako to všetko, čo som popísal, si neviem predstaviť. Podobne naplnený život prajem všetkým vám, moji oravskí priatelia, bratia môjho brata.
Ing. Jozef Habovštiak, Csc.
