Roboty je na podstavci ešte neúrekom, archanjel Michal bojujúci s drakom už má na čele podstavca svoju pôvodnú podobu, kamenár však musí ešte dorobiť sv. Ondreja a sv. Barboru. Doslova „dorobiť„, pretože zub času a ľudská bezohľadnosť urobili svoje. Už len ťažko sa totiž dá zistiť, čo vlastne bolo do pieskovcového monolitu vytesané. Z archanjela Michala zostal napríklad len meč, časť odevu a draka, zvyšok musel kamenár dotvoriť a vymodelovať podľa vlastnej fantázie a historických vyobrazení. Počas našej návštevy „preklepával„ sv. Ondereja: „Počujete?.. Ruku musím rozvŕtať celú - duní. Telo má ostrý zvuk a teda zdravé jadro. Pod plášť sa tiež musí pozrieť moja vŕtačka a urobiť miesto pre výplň...„ Milan Hudec na fotografiách dokumentuje, ako rekonštrukcia prebieha. Vidíme na nich sochy, len ťažko rozpoznateľné, neraz bez častí tela. Potom tie isté kusy, očistené od zvetraných vrstiev piestkovca a deravé ako rešeto. „S vŕtačkou sa musím dostať až na zdravý kameň. Všetok odpad z vŕtania a sekania odkladám, s pridaním pojidla a cementu potom vstrekujem do vyvŕtaných otvorov a modelujem z neho chýbajúce časti.„
Zaujímalo nás, ako sa vyučený zámočník, maliar-natierač a chemik dostal k práci s kameňom. „Voňal mi, rozprával. A vonia a rozpráva mi doteraz. Začiatkom 70-tych rokov som robil operátora geológom pri kutacích prácach v Spišskej Novej Vsi. Hľadali sme rádioaktívnu rudu. Neskôr zase údržbára v Jáchymovských baniach...„ Boli ste politickým väzňom? „To sa pýta každý. Ale okrem väzňov tam chodili aj chlapi, ktorí chceli dobre zarobiť, ako ja. Vtedy sa začal tvoriť môj vzťah ku kameňu.„
Vtedy dal Milan Hudec „dohromady„ aj prvý rozbitý kamenný kríž. „Aj dnes ho môžete vidieť, stojí poniže dediny. Pred tridsiatimi rokmi ho lagani rozbili na 6 kusov. Pán farár chceli dať urobiť nový, ale načo, vravím, keď sa dá opraviť starý? Tak som ho „zlepil„. Niketorí ľudia si ešte pamätajú, ako autobus vyvalil a rozbil kríž na Hutách. Šofér ma pýtal, aj jeho rodina, tak som pristal, že ho opravím. Keď nič nevozili, zobral som svoju škodovečku a išiel zvyšky kríža naložiť. Už tam zase roky stojí. Celý.„
Onedlho v Sedliackej Dubovej chuligán kameňom odrazil hlavu Panny Márie vo Sv. Trojici. Dubovčania prišli za Milanom Hudecom, ktorý zase pomohol. Dobrá robota sa sama chváli. Presvedčil sa o tom aj kamenár - samouk. „O mojej robote sa dopočuli v Podbieli a na cintoríne im bolo treba smrtku opraviť, potom chceli obnoviť aj Sv. Trojicu - správe je to Korunovácia Panny Márie - na križovatke. Pustil som sa do nej. Keď som sa dostal k Pánu Bohu, chcel som mu hlavu prečistiť a - zostala mi v ruke! Všetky vlasy sa mi zježili - vtedy som ich ešte mal. Veď ma Podbieľani zahlušia! Prikryl som Sv. Trojicu kabátom a doma som dva dni od roboty neodišiel, kým hlava nebola na nerozoznanie od starej a mohol som ju upevniť naspäť,„ spomína Milan Hudec.
Dvakrát musel robiť aj súsošie Sv. Trojice v Hornej Lehote. Pred 20 rokmi panel na korbe auta zoťal jednu z líp, medzi ktorými súsošie stálo. Padajúci strom načisto zdemoloval dielo Alojzia Bielopotockého z roku 1860. Milan Hudec musel najprv zistiť, ako vlastne vyzeralo, až potom sa mohol pustiť do jeho rekonštrukcie. Zandlho po znovuosadení do súsošia narazila škodovka. Nezostal kameň na kameni. Vtedy ktosi ukradol aj vrchnú polovicu Pána Boha, tú musel kamenár dorábať celú. Súsošie nakoniec nedali na pôvodné miesto, ale k plotu, na začiatok dediny. Tam ho minulý rok len o pár centimetrov minulo auto, ktoré skončilo v plote rodinného domu...
Zaujímalo nás, ako sa Milanovi Hudecovi spolupracuje s pamiatkármi. Veď mnohé z diel, ktoré mu prešli rukami, patrili medzi národné kultúrne pamiatky. „Tvárime sa, že o sebe nevieme. Párkrát sa stalo, že mi na niečom nechceli dovoliť robiť. Ale len čo videli, koľko roboty by ich to stálo, radšej sa vytratili a nechali ma. Pamiatkári robotu na tomto kríži z Veličnej vyčíslili na 200 000. Kde by veriaci z dediny toľko nabrali, keď je tam len pár katolíkov? Ja keby som mal z tejto roboty žiť, asi umriem od hladu,„ neopúšťa kamenárskeho majstra humor. Keď dokončí reliéfy, musí celé dielo ešte zakonzervovať. Robí to klasicky, plakou z haseného vápna. Tú musí naniesť najmenej v 150 - 200 vrstvách, najprv štetcom, potom striekaním. Hrúbka jednej vrstvy je len niekoľko mikrónov.
Okolo diel Milana Hudeca chodíme po Orave takmer denne, ani o tom netušiac. Nájdeme ich aj v Trstenej, Tvrdošíne, v kostoloch, pri cestách, na námestiach. Bohužiaľ, podlomené zdravie už majstrovi nedovolí robiť toľko ako voľakedy. Preto je nešťastný, keď musí odmietať ľudí, ktorí by potrebovali prácu jeho rúk. Najmä keď, ako sa zdá, je Milan Hudec posledným spomedzi bielopotockých kamenárov, ktorých diela zdobia celú Oravu. Melánia Pastvová
