Jeden deň v roku - druhá májová nedeľa - patrí oficiálne všetkým matkám. Medzi miliónmi matiek na svete sú iste milióny takých, ktoré pre ďalšie môžu byť vzorom. Nechceli sme dnes predstaviť vzor matky. Naším cieľom bolo predstaviť jednu matku, ktorá „vyšla„ z inej kultúry, z inej krajiny, ktorá sa však rozhodla stať matkou tu u nás, na Slovensku, na Orave. Marína Gruchaláková, rodáčka z Moskvy sa práve v Rusku spoznala so svojím manželom a od roku 1983 sa rozhodla kráčať s ním v dobrom aj v zlom životom, samozrejme, bok po boku s deťmi. Táto, na prvý pohľad nenápadná, vekom a mysľou mladá žena, má tri deti: dvadsaťročnú Tatianu, o rok mladšiu Mariannu a 14-ročného syna Jozefa. Ako sama hovorí, na rolu ženy–matky bola predurčená. „Som hrdá, že som žena. Cítim to tak hlboko a silno zakorenené v sebe. Vždy som snívala o rodine. Keď som bola malá, nehrávala som sa s bábikami. Sedela som na strome, pozerala do neba a predstavovala si, že každá vetvička na konári je jedna izba – detská izba, kuchynka, obývačka... A takto som si predstavovala svoj byt, svoj dom. Kdesi v mojom podvedomí bol domov a rodina hlboko zakódované.„ Pani Marína Gruchaláková mala materský vzor vo svojej matke, ktorá mala šesť detí – dvoch synov a štyri dcéry, pričom najmladším dieťaťom je práve ona. „Matka nosila odznak mnohomaterstva. V Rusku totiž žena, ktorá mala viac ako tri deti, mala rôzne zľavy, nárok na potravinové lístky, prednostné právo dostať byt či umiestniť deti do škôlky. Neviem zhodnotiť, či jej tieto výhody pomáhali, či to nebola len náplasť. Moja mama bola totiž veľmi pracovitá, nikdy sa nesťažovala. Naučila nás zodpovednosti, čistote, pracovitosti a aj keď bola ťažko chorá, starala sa o nás veľmi dobre,„ hovorí Marína, ktorá aj napriek tomu, že je matka, vyzdvihuje úloha otca v rodine rovnako ako úlohu matky. Úlohu matky stavia na rovnakú úroveň s otcovou a je rada, že na Slovensku sa takto rodina podľa nej aj vníma. „Myslím si, že úlohu a potrebu rodiny treba stále vyzdvihovať, hovoriť o nej, pretože bez rodiny nebude komunita, nebude spoločnosť a nebude ani štát a národ môže vyhynúť,„ varuje matka troch detí. Marína Gruchaláková nie je, teda necíti sa, ako sama hovorí, emancipovanou ženou. „Nikdy som nebola ani karieristka, ktorá chce za každú cenu dosiahnuť úspech v práci, v kariére, a to na úkor rodiny. Hlboko vo mne bolo niečo, čo mi hovorilo: Ty si určená pre rodinu. Myslím si, že to je veľký dar,„ dodáva s pokorou, aj keď na druhej strane priznáva, že výchova detí nie je jednoduchá. Práve naopak. Životná múdrosť a skúsenosť ju naučila, že úslovie „malé deti – malé starosti, veľké deti – veľké starosti„ platí doslovne. „Nikdy som si však nemyslela, že výchova detí bude bezproblémová a ľahká. Ale problémy prichádzajú, aby sme ich riešili a poučili sa z nich. Na riešenie problémov vo výchove musia byť v rodine vždy dvaja – matka aj otec. Matku vnímam ako bytosť, ktorá sa stará o deti vo svojej komunite a otec túto komunitu, rodinu chráni, zabezpečuje ju a zastrešuje. Na rodinu podľa nej musí byť žena pred vstupom do manželstva pripravená. Ona pripravená bola. Na Slovensko prišla s vedomím, že si založí rodinu s mužom, ktorého miluje. „Môj manžel je veľmi pracovitý a zodpovedný, preto som sa zaňho vydala. Aj napriek tomu, že som nevedela, do akej krajiny idem, v akých podmienkach budem bývať. Už keď sme sa v Rusku spoznali, vedela som, že je to človek, ktorému môžem dôverovať, ktorý ma miluje a určite bude milovať aj naše deti,„ hovorí s presvedčením.
Výchova je však v prvom rade o zodpovednosti, prístupe, je to náročná rola oboch rodičov. Podľa Maríny Gruchalákovej je vo výchove veľmi dôležité, aby rodičia deťom odovzdávali tzv. vitamín V. „Vitamín V, čiže vzor, ktorý dieťa vidí vo svojich rodičoch. Samozrejme, nikto nie je ideálny, preto ak nastali problémy, vždy som bola za to, aby sme ich riešili spoločne. Manželovi som vždy dôverovala, deti boli vždy úprimné, mali k nemu dôveru,„ konštatuje matka dvoch dcér a syna Jozefa. Napriek tomu si myslí, že byť matkou je niečo iné ako byť priateľkou. Podľa nej nemôže byť matka deťom zároveň aj priateľkou. „Vždy som svojim deťom hovorila: Nemôžem byť tvojou priateľkou, takou, aké máš, pretože taký vzťah, aký máš ku mne, nebudeš mať k nikomu inému. Som tvoja matka a veľmi ťa milujem. Takýmto spôsobom ťa nebude milovať nikto. Je však dôležité, aby sme s deťmi komunikovali a aby pocítili v našej láske istotu.„
Je neodškriepiteľný fakt, že práve hektický štýl života, ktorý dnes mnohí žijeme, nás oberá o vzácny čas, ktorý by sme inak mohli venovať rodine a deťom. Štatistiky hovoria ešte o jednom alarmujúcom fakte - rodičia venujú svojim deťom denne len osem minút, a to je katastrofa. Je však pravdou, že stratený čas už nikto nevráti, ale začať nikdy nie je neskoro.
Zdena Prílepková
