Jana. Tichá, skromná, neprístupná predavačka v našej kasárenskej predajni. Dlhé gaštanové vlasy spletené do vrkoča, ako uhoľ čierne veľké oči, letným slnkom ožiarená tvár. Nádhera. Snažil som sa ju upútať. Márne. V predajni som bol ticho. Pripadal som si, akoby ma ovial ľadový vietor. V dňoch služby som si žiadal rajóny na chodbe predajne. Celý deň sa ligotala ako zrkadlo. Žiaľ, moja tajná láska si to neveľmi všímala. Pochvalu za vzorný rajón som dostával od veliteľa pri rannom rozkaze s pravidelným dodatkom: „Ten kluk nemluví, ale dělá,“ za počuteľného úsmevu priateľov. Dobre tušili dôvod môjho enormného úsilia.
Po skončení denného výcviku ma predvolal veliteľ roty. Viem, prečo. Beriem šachy a vstupujem do kancelárie. Major Tešla bol dobrý, citlivý a inteligentný veliteľ. Šachista priemerný. Zasadli sme k partii. Medzi úvahou nad ďalším ťahom vyzvedá:
„Počúvam reči, že sa motáš okolo predavačky. Čo vidíš na tej dievčine?“
„To sa môže spýtať iba slepý, pán major,“ vetím srdito.
„No-no, veď sa nepajeď. Ale daj si pozor. Si ešte veľmi mladý. Pri hľadaní rovnováhy sa kníšeš na všetky strany. Ako trstina vo vetre. Naozaj ti padla do oka?“
„Pre iných hádam nie je až taká pekná, pán major, ale, ale... každý na svete ľúbi tú najkrajšiu ženu...“
Partiu sme skončili. Prehral som.
„Vidíš, vidíš, aj rozum sa ti múti. Bež do predajne. Kúp mi pol kila bryndze a päť kíl cukru!“
Dal mi peniaze. Upaľujem do predajne. Kúpiť bryndzu veliteľovi na olovrant a cukor pre včielky, ktorých má doma v záhrade zo päť úľov. V predajni ma moja láska celkom oťapila. Kupujem päť kíl bryndze a pol kila cukru. Veliteľa takmer porantalo. Bryndzu jedla celá rota tri dni. Včielky hladovali.
Pomýleným nákupom sa začala naša krásna známosť. Čistá, jasná, úsmevná. Aj tichučké posedenia na lavičke dedinského rínku bolo úchvatné. Pripomínal som si slová starkého, ktorými ma vyprevádzal na vojenčinu: „A, Ivko, nepokaz sa tam! Nepi! Nefajči! S dievčatami si radšej nezačínaj! Času máš habadej! Pravda, priateľstvo medzi chlapcom a dievčaťom je pekná vec, ale neslobodno samopašiť...“
Starký rozprával tíško, úsmevne a ja som veľmi dobre pochopil, že kvietky sa nesmú trhať, kým sa nerozvijú, lebo nevydajú ani vôňu, ani plody...
Ivan Dauda
