Čo je nesmrteľnejšie než čas? Spôsob jeho presného merania hľadalo ľudstvo po celé tisícročia. Napriek tomu hodinky v podobe, v akej ich dnes vnímame ako samozrejmú súčasť života, pozná ľudstvo sotva tri storočia. A hoci sa bez nich v našom uponáhľanom svete už nedokážeme zaobísť, venujeme im minimum pozornosti. Kým slúžia, v poriadku. Keď zastanú a potrebujú „ošetriť“, zahodíme ich a kúpime nové. Ale ešte naši otcovia klasické hodinky v rodine doslova dedili z otca na syna. Pokým nás Japonci a Číňania - len pred pár rokmi – „nezahádzali“ lacnými digitálkami. Najprv o to „vzácnejšími“, že sa museli pašovať, neskôr rozhodovala o ich kúpe nízka cena. Obyčajného človeka nezaujíma, že existujú trebárs hodinky, ktorých jeden model stojí okolo 14 miliónov korún. Nedostupné sú pre neho aj takmer všetky najlepšie švajčiarske značky, označované za klasiku. Od výroby mechanických hodiniek, chronometrov a chronografov už upustil aj „náš“ bývalý výrobca - český Prim. Klasika teda pomaly z našich zápästí mizne. A s ňou vymiera aj hodinárske remeslo. Jedným z „posledných hodinárskych mohykánov“ na Orave je Jozef Balún z Trstenej. Spýtali sme sa ho, či sa ešte vôbec dá týmto remeslom uživiť.
„Ale kdeže! Ja si môžem dovoliť ten luxus pomôcť ľuďom iba preto, že som dôchodca. Z opravovania hodín by som už nevyžil, aj keď roboty je habadej. Klasické mechanické hodinky prežijú veľa, len sa im občas treba pozrieť „do svedomia.“ Staré dobré Primky, Pobedy či Rakety ešte opatrujú a používajú mnohí. No kto ich nikdy nevyskúšal a stačia mu lacné hodinky s elektrickým strojčekom za stovku - dve, tomu sa oprava neoplatí. Staré zahodí a kúpi si nové. Všetko je to o peniazoch. Za relatívne dobré náramkové hodinky, ktoré kedysi stáli 400 - 500 Sk dnes zaplatíte viac ako 4-násobok, za klasický budík pol tisícky. Aj náhradné diely sa ťažko zháňajú, aj robota je drahá. Číňania a Japonci nás síce zavalili „šmejdom“, ale lacným. S takouto robotou sa dnes už nestretnete,“ s nostalgiou i pýchou nám Jozef Balún ukazuje pár krásnych, 150 a 200 rokov starých pondusoviek z pražskej dielne D. Rechnera. V skrini zase opatruje zbierku budíkov, izbových aj náramkových hodín, hodiniek - príveskov i klasických vreckových „cibulákov.“
„V 60-tych rokoch sme na Orave začínali traja hodinári, všetci sme sa volali na B: ja v Trstenej, Janko Bedrich v Tvrdošíne a Janko Brozňanský v Dolnom Kubíne. Potom pribudol môj brat Janko, Jožko Zendlák a Gabika, dievčina od Žiliny. Všetci sme robili pod podnikom Klenoty v trstenskej prevádzke. Čo nestíhali v krajských mestách, to prichádzalo na Oravu, denne sme urobili 30 - 50 opráv.“
Ako každý hodinár aj Jozef Balún si pokladal vždy za česť, keď sa mu do rúk dostali napríklad švajčiarske Omegy, Doxy či Zenithy, ale aj ruské stopky Ratrapan - Poljot. Dnes sú také hodinky malým imaním, stoja okolo štvrť milióna. Prečo je Mekkou hodinárov práve Švajčiarsko? - zaujíma nás. „Vo švajčiarsku si založilo továrne na výrobu hodiniek len niekoľko rodín. Tie sa vďaka zdravej rivalite a záujmu o rodinné remeslo dopracovali za niekoľko generácií takmer k dokonalosti. Ich hodinky sa dajú porovnať s najdrahšími šperkami. V tom je tajomstvo úspechu týchto rodinných firiem,“ hovorí skúsený hodinár. „Pre hodinárske remeslo je švajčiarska nátura to pravé: chladnokrvnosť, trpezlivosť a rozvaha. Hodinár, ak ho práca rozčúli, nestojí za nič. Vtedy treba od nej odísť.“
Ako vás môže práca rozčúliť? „Keď hodiny rozoberiete a zložíte piaty, šiesty raz a stále nejdú, dá sa nerozčúliť?“ Kapitulovali ste niekedy? „Nikdy. Čo som aj celú noc rozmýšľal, musel som prísť na chybu. A ešte na niečo som zabudol: mladý hodinár nesmie piť, lebo by sa mu ruky triasli.“ Prečo iba mladý? „No, starý už musí, lebo tomu sa ruky trasú za triezva, od staroby!“, neopúšťa humor majstra, ktorému za takmer polstoročie prešli rukami tisíce hodín, ba opravoval aj hodiny na vežiach a kostoloch. A ešte jedna zaujímavosť: skúsený majster ponúka na svoju prácu najdlhšiu možnú záruku - pokiaľ bude žiť.
Na záver jeho obľúbený vtip: Majster, hodinky mi nechcú ísť! – A čo by si nechcel? Hodinky a malé deti sa predsa nosia!
Melánia Pastvová
