Čas nikdy nemá čas, napísal básnik. Čas je náš priateľ i nepriateľ, odkázal nám veľký anglický dramatik. Keby bolo viacej času, keby sa dal vrátiť späť, bol by som sa od prvej triedy učil inak, napísal v maturitnej písomke sebakritický maturant.
Máj je chladný, srdcia horúce, rodičia nervóznejší, ako prezidentskí kandidáti pred prvým kolom volieb; učitelia - dávnejšie, ako dávno - za málo peňazí hrajú v týchto dňoch veľa muziky. Nastal maturitný čas. Katalógy musia byť v poriadku. Súbor otázok zo všetkých predmetov rozmnožený, schválený, podpísaný. Dokumentácia musí byť O. K.
Už siedmeho mája boli prvé rozlúčky maturantov so školou, do ktorej chodili štyri, či osem rokov. Obligátne i úprimné prejavy. Fotografia na pamiatku. Sprievod mestom s maturitným tablom do výkladu... Po maturitách budú tablá zavesené na chodbách škôl v origináli, alebo v zmenšenej podobe ako pamiatka i hrdosť školy. Po rokoch sa budú stretávať bývalí maturanti, budú spomínať na nezabudnuteľné historky, hovoriť o svojej práci, rozprávať aj o sebe, zataja svoje bolesti, porozdávajú radosti. Vymenia si fotografie svojich manželov, manželiek, ratolestí, ktoré rastú do novej Európy. Čas prejde ponad ich hlavy... ani nezbadajú, že podaktorí začnú šedivieť. A keď budú mať šesťdesiat, postoja minútu na pamiatku tých, ktorí na stretnutie už nemohli prísť. Profesorov, odvolaných Prozreteľnosťou do Nebeských škôl, aj spolužiakov, ktorí ešte mohli žiť, keby...
A triedna profesorka, vzdorujúca toku života, bude ukazovať na maturitnom table: Tamto ten je v Austrálii, priženil sa tam. Ten usmiaty chlapec napravo je dnes primárom vo fakultnej nemocnici. Dievčina vľavo dolu, čo má pod fotkou meno Zuzanna vyhlasovala, že sa nikdy nevydá. Teraz má pätoro krásnych detí. A ten fičúr je dnes poslancom v parlamente, predtým súkromne podnikal, má dva domy, tri autá a jednu dcéru v televízii... aj ženu vraj dostal bohatú. Jozef, ten, čo má motýlika nakrivo, je spisovateľ, vlani mu vyšla tretia knižka prózy, preložili ho do angličtiny aj do češtiny. Katka vedľa neho sa vydala do Paríža, robí na našom veľvyslanectve... Čas sa nezastaví ani dnešným maturantom. Sú mladí, štíhli, krásni, svet majú pred sebou ako veľkú záhradu plnú kvetov, aj buriny, farieb, aj šedivníka, plodných stromov, aj jedovatých kríkov, vtáčkov zvestujúcich radosť, aj kŕdeľ čiernych vrán a krkavcov.
Sedemnásteho mája to začne. Zelený stôl, kvety vo váze, profáci v slávnostnom, triednej sa chveje hlas, predseda maturitnej komisie sleduje prísnymi očami každý detail, ticho na chodbách, nervozita puchne ako svadobná perina, rodičia postávajú s kyticou pred školou, otec fajčí jednu od druhej... Konečne dcéra Mirka vybehne, vykríka slová uvoľnenia a šťastia. Mama plače, otec povie: Večer to oslávime.
O týždeň či o dva začnú prijímačky na vysoké školy. Šťastie trvalo krátko. Treba vykročiť do Neznáma. Neznámo má rado Pripravených. Ján Štepita
