Štefan Balák sa narodil 11. mája 1944 v hornooravskej Lokci. Vyštudoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave slovakistiku a vtedajšiu srbochorvátčinu. Vydal šesť básnických zbierok: Ohnisko (1968), Krúženie (1971), Milá na bielom koni (1982), Srdcom si svietim (1994), Krčmička v nebi (1996) a Muškátové okná (2003). Pre deti mu vyšli básničky Prázdninový kufor (1992), rozprávky a poviedky Vietor Fíneus (1995), Babička v Babylónii (1997) a iné. Vydal aj leporelá: Benyho prvé Vianoce (1992), Laco Maco (1993), Obyvatelia mora (1993), Ukáž mi svoj domček (1994), Cesta do rozprávkovej krajiny (1995) a ďalšie. Prekladá z chorvátčiny, srbčiny, poľštiny, ruštiny. Je činný aj ako publicista a recenzent pôvodnej a prekladovej tvorby a tiež autor viacerých rozhlasových a televíznych scenárov. Ďalej vydal bedeker - Sprievodca po Chorvátsku, Krátky slovník nárečia slovenského račianskeho (1996) a lokčianskeho (1997). Žije v Bratislave-Rači. Spisovateľa sme pri príležitosti jeho významného životného jubilea požiadali o rozhovor.
V akej rodine ste sa narodili, čím boli vaši rodičia?
„Na svet som prišiel rok pred skončením druhej svetovej vojny. Som tretie zo šiestich detí. Môj otec, keď sa vrátil z vojny, trpel na chorobu pľúc, asi sa rozhorúčený napil vody, mladý 42-ročný zomrel. Vtedy peniaze na lieky a liečenie neboli. Zomrel, keď som mal dva roky. Na pohrebe mal otec veľa ľudí. Počas pohrebu ma uspali v kolíske a položili do komôrky, kde som sa prebudil a veľmi silno plakal a pokrikoval, že chcem ísť ku otcovi spať. Keď ma smútiaci počuli plakať, všetci sa ešte ľútostivejšie rozplakali. Pretože sme mali viacej majetku, matka ho nevládala obrobiť. Ako mladá, pekná, pracovitá vdova mala viac nápadníkov. Druhýkrát sa vydala za o osem rokov mladšieho manžela, ktorého zaúčala do tajomstiev hospodárenia. Mala s ním ešte tri deti.“
Rozpamätáte sa na svoj najrannejší zážitok z detstva?
“Narodil som sa koncom vojny, prežíval som povojnové, päťdesiate roky, roky hladu, nárekov a kontingentov, smrti Stalina a lámania politických ľadov. Zostalo mi dodnes v pamäti živé rozprávanie suseda dedka Rajniaka, účastníka prvej svetovej vojny a jedného z Lokčanov, ktorí prežili Kragujevackú vzburu trenčianskeho drotárskeho pluku. Dedko Rajniak bol v mojej rodnej dedine aj richtárom. Mal som vyše roka, keď nemecká armáda ustupovala cez našu obec. Nemci pri dnešnej autobusovej zastávke vyhodili most do povetria. Výbuch bol riadnou ranou. Vševedko dedko Rajniak susedov nahnal do pivnice medzi mohutnými lipami, nad ktorou sa vzpínala murovaná sypáreň. V pivnici sme výbuch prežili bez ujmy na zdraví. Asi som ho začul, veľmi hlasno som sa rozplakal, až tak hlasno, že to počuli aj sovietski vojaci, ktorí hnali Nemcov do rybníka, k rieke Hruštínke. Asi som detským plačom upozornil vojakov, ktorí hnali a hľadali nemeckých vojakov. Vošli aj do pivnice. Dedko Rajniak okrem slovenčiny rozprával po rusky, srbsky, ba niečo vedel aj po maďarsky. Rozhovor so sovietskymi vojakmi mal ľahký priebeh, vojaci odišli.“
Počas päťdesiatych rokov ste dospievali. Čo vaše prvé lásky, aké boli?
„Vtedy do lokčianskej osemročky chodili žiaci z Beňadova, Brezy, Ťapešova, Vasiľova. Boli sme povojnové deti a, napodiv, bolo nás veľmi veľa. Dievčatá boli krásavice. Rád by som sa s nimi ešte raz stretol. Kdeže ste krásne Terky, Evy, Agnešky, Žofky, Jolky, Anky, Bernadety, Otílie, Marieny, Betky...? Medzi toľkými kráskami som sa cítil ako v raji. Bolo z čoho vyberať, bolo o čom snívať. Nuž, stalo sa, čo sa stalo. Povedal to za mňa Kukučín: „Osud si ma vybral, aby ma riadne popreháňal“. Z rodného hniezda som odišiel do sveta, cez ten povestný kraľovanský tunel. Až nakoniec ani v meste na Dunaji som si ženu, pre spokojnosť duše - nevybral!“
Ako ste sa dostali k literatúre, k poézii?
„Už na osemročke viacerí spolužiaci písali a recitovali básne, najmä našich klasikov. Viedli nás k tomu dobrí učitelia, napr. pani učiteľka Lašáková. Na okresnej súťaži v Námestove som s básňou Žltá ľalia od Jána Bottu a Branko od Sama Chalupku vyhral a postúpil do krajského kola v Žiline. Úspešne sme hrali aj divadlo, bola to hra Snehová Kráľovná od H. Ch. Andersena. Malo to úspech, boli sme slávni, všetci sme chceli byť hercami. Keď som raz pod Oravským hradom počul recitovať básnika Ľuba Feldeka „Orava spieva,/ vyťahuje výšky,/ nad svojím včera,/ spieva svoje dnes...“, táto báseň narušila vo mne panenský prístup k našej klasike a po krátkom stretnutí a rozhovore s mladým Feldekom, študentom priemyslovky, zamýšľal som sa a pokúšal o modernú báseň.“
Prvú básnickú zbierku Ohnisko ste vydali už ako 24-ročný v roku 1968, teda v legendárnych šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Ako ste vnímali kultúrnu a vôbec spoločenskú atmosféru šesťdesiatych rokov?
„Vtedy bol filozoficky v móde Heidegger a jeho Bytie a čas. V šesťdesiatych rokoch sme si vymýšľali všelijaké „výhovorky“ bytia, pričuchli sme k poézii Rimbauda, Saint John-Persea, existencionalizmu, Sartrovi, Camusovi, hippies, americkým beatnikom Corsovi, Ferlingettimu, Ginsbergovi, Kerouacovi, k sovietskej (Jevtušenko, Voznesenskij), anglickej, českej, poľskej, francúzskej poézii. Bola to akási obrana proti schematickej poézii „socialistického realizmu“. Okná sa vtedy, a nielen študentom, otvárali do sveta. Hltali sme preklady dobrých básnikov zo všetkých jazykov. Ožili aj obrazárne, galérie. Sám som desať rokov redigoval rubriku Z našich galérií a ateliérov v populárno-vedeckom dvojtýždenníku Príroda a spoločnosť. Zoznamoval som sa s umením, obrazmi, sochami, grafikami, ba aj so živými tvorcami. V spomenutom dvojtýždenníku som redigoval aj seriál Postavy XX. storočia. A tam, nechtiac, už po normalizácii som pustil hneď za Leninom podľa abecedy slávneho Lennona. A to som nemal urobiť. Chceli ma za to vyhodiť z redakcie, dostal som najvyššie pokarhanie. Našťastie, prišla amnestia a mne pokarhanie zrušili. Šéfredaktor Paľo Berta sa mi neskoršie priznal, že kvôli mne študoval Zákonník práce tri týždne, mával ho pod podhlavníkom.“
Ako na Slovensku žije, a hlavne, z čoho vyžije básnik?
„Raz som bol veľký Bill na slovenskom Klondajku, doloval som počas prázdnin pod zemou čierne zlato. Ale viac som sa venoval štúdiu na vysokých školách. Pracoval som aj v Akademickej knižnici v Bratislave, časopise Príroda a spoločnosť, televízii, potom som redaktorčil v Slovenskom denníku, Slovenskej republike a popritom písal básne, poviedky, reportáže, riporty atď. Živil som sa novinárčinou.“
Čo sa ešte chystáte teraz, po šesťdesiatke napísať, urobiť? Skrátka, aké máte tvorivé a životné plány?
„Pripravujem na vydanie básnickú zbierku, ba aj poviedky. Čo by som chcel ešte urobiť? Napísať román Tarzan. Chcel by som si pod Budínom ešte na Tarzanovi zafurmaniť, zasurfovať! A preto živio! Na zdravie!“ Rudolf Jurolek
