ŤAPEŠOVO. Narodila sa 16. apríla 1921 do gazdovskej rodiny. Bola jedným z deviatich detí. Na detstvo si spomína rada. Dospievala počas druhej svetovej vojny, to boli náročné časy.
Manžela, stavebného inžiniera, si našla na stavbe Oravskej priehrady, kde sama od začiatku pracovala. Trikrát sa rodina sťahovala. Z rodnej Oravy na Liptov a potom do Piešťan, kde Mária Mišíková žije dodnes. Do rodiska sa však vracia rada a tak často, ako jej to zdravie dovolí.
Rodičia im chýbali
Badárovci bývali v malej dreveničke na hranici lesa. Za ich domčekom už boli len stromy. Rodičia gazdovali, v maštali mali kone, kravy, teliatka, ovce, sliepky. Roboty bolo vždy viac než dosť, tobôž, keď detí pribúdalo. Tie však rodičom rady a ochotne pomáhali.
„Aj kravy sme museli vedieť obriadiť, na poli porobiť, pri sene, zemiakoch, upratovanie a varenie bolo samozrejmosťou,“ spomína si veselá babička. „Museli sme pomáhať, ale mali sme veľmi starostlivých rodičov. Škoda len, že nás tak skoro opustili.“
Niekto chodí do krčmy, niekto na futbal, Miroslav Jurči vešia na web pesničky Čítajte Otec mal 50, keď odišiel na druhý svet. Po operácii sa na reverz pýtal domov, akoby tušil, že už dlho nepožije. S každým sa rozlúčil, s Máriou nestihol. Tá krátko pred jeho príchodom odišla do práce. Ešte v ten večer zomrel.
Máriina mama žialila ani nie rok a odišla za svojím manželom. „Najmladšia sestra mala vtedy tri roky, najstaršia Helenka sa o nás starala.“
Aj o troch súrodencov prišla Mária priskoro. Dve sestry zomreli krátko po narodení, brat, keď mal pätnásť. „Stavali s otcom zadné stavy. Boli na štrk v rieke, asi sa rozhorúčil, vošiel do studenej vody a dostal zápal uší. Vtedy sa to neliečilo ako dnes. Ani v nemocnici mu už nevedeli pomôcť.“
Do školy závejmi snehu
Prvých päť ročníkov chodila Mária do školy v dedine. Keď mala desať, zobrali ju do meštianky v Námestove. Bola najmladšia z ročníka, do školy chodila každý deň pešo päť kilometrov tam a päť naspäť. V lete to bola pekná prechádzka. V zime to už bolo náročnejšie. Ráno išlo malé dievčatko za tmy, domov sa vracalo poobede, neraz opäť za tmy.
„Aj som sa bála, ale nemala som na výber, inej cesty nebolo,“ hovorí pani Mária. „Chodievala som skratkou cez polia, v zime som sa na sánkach spustila. Ale bolo to náročné. Keď nafúkalo snehu, miestami boli aj metrové záveje. Tak som sa v nich prepadávala, že by som sa v nich hádam aj celá stratila. Po ceste nás občas konskými vozmi zviezli.“
Po čase ju rodičia nechávali prespávať u príbuzných v Námestove. Práve preto, aby nemusela po tme, vo vysokom snehu a silnom mraze každé ráno a večer takú diaľku chodiť pešo.
Po skončení meštianky bola Mária rok doma a potom nastúpila do meštianskej školy vo Veličnej, kam chodila dva roky. „To bola dobrá škola. Všetko sme sa tam naučili, od šitia cez varenie až po starostlivosť o zvieratá.“
Obďaleč vybuchla bomba
Mladá Mária po škole pracovala krátko na notárskom úrade v Lokci. Práve tam sa jej v jeden deň cestou na poštu naskytol nepríjemný pohľad. „Vyšla som pred budovu a zbadala dlhú kolónu vojenských áut. Nemci tiahli na Poľsko. Aj som sa zľakla, ale išla som ďalej. Nezastavovali, len prešli. Ale hodne ich bolo. Písal sa rok 1939.“
Ako sme vznikali. Oravské osady kolonizovali aj Liptáci a Turčania Čítajte Do roku 1944 ľudia na hornej Orave vojnu príliš nepociťovali. Aspoň čo sa bojov týka. Pri prechode frontu sa všetko zmenilo. „Najskôr prišli Nemci, potom Rusi. Aj u nás Nemci bývali, v jednej izbe z dvoch, ktoré sme v drevenici mali. My so súrodencami sme vtedy v maštali na šope spávali. V zime sme sa museli viacerí na jednej posteli potlačiť.“
Zlé spomienky má na ruských vojakov. Jeden sa im snažil na koni dostať do domu. Rodičia a bratia boli vtedy na poli, dievčatá zostali samé. „Nechceli sme ho pustiť, ale on nás nepočúval. Chvalabohu, vtedy pribehol starý sused a po rusky na neho niečo nakričal. Až potom vojak odišiel. Rusi sa veľmi zle správali, najmä k ženám. Veľa popíjali, možno aj preto boli takí agresívni.“
Raz pri ich dreveničke vybuchla bomba. Našťastie, nič vážne sa rodine nestalo. „Keď ma ľudia zbadali, začudovane sa na mňa pozerali a pýtali, ako to, že ešte žijem. Mali sme šťastie, boli sme ďalej od bomby.“
Horelo celé mesto
Mária si spomína aj na veľký a mimoriadne tragický požiar v Námestove z konca druhej svetovej vojny. Vtedy tam zahynulo množstvo ľudí. Dievčatá v Ťapešove videli žiaru nad mestom. Mária so sestrou utekala na kopec nad humná, aby videli, čo sa deje.
„Všetko horelo, celé mesto, akoby koniec sveta prišiel, tak to vyzeralo,“ spomína babička. „Kostol zostal neporušený, lebo stál na kopci, ale celé okolie bolo v plameňoch. Nielen drevenice, ale aj murované domy horeli ako fakľa. Všetko naraz vzbĺklo. Ľudia sa pred bombardovaním ukrývali v pivniciach. Netušili, že im nad hlavami horí. Udusili sa vo svojich úkrytoch. Strašná tragédia to bola.“
Podľa pamätníčky požiar založili Rusi, ktorí chceli z mesta vyhnať Nemcov. Vojaci poutekali, biedni, obyčajní ľudia nemali kam.
Na stavbe priehrady
Mladá dievčina z Ťapešova mala 17 rokov, keď začala pracovať na stavbe Oravskej priehrady. Prví robotníci prišli na stavenisko v júni 1942, Mária tam nastúpila 3. februára 1943. Pracovala na stavebnej správe, na starosti mala rôzne kontroly, zabezpečovala finančné záležitosti, viedla evidencie, triedila a zakladala dokumenty, kontrolovala rozpočet, jednotlivé položky v ňom a dodávky materiálu. „Keď prišiel náklad na stanicu do Tvrdošína, museli sme ísť skontrolovať, či všetko naložia a dovezú na stavbu,“ rozpráva pamätníčka. „Bola to dôležitá a zodpovedná úloha, lebo som zodpovedala aj za správnosť cien uvedených na dokladoch.“ Mária na priehrade pracovala až do roku 1947.
Na stavbe Oravčanka spoznala aj svojho budúceho manžela. Štefan Mišík zo Svrčinovca tam zastával jednu z najdôležitejších funkcií, bol hlavným inžinierom.
Najlepší priatelia Čítajte Zobrali sa pomerne rýchlo, zakrátko sa im narodil prvý syn a potom aj ďalšie tri deti. Mária bývala v ubytovni nad priehradou, Štefan kontroloval stavbu. „Bola to neľahká úloha. Trikrát ho zatvorili, lebo bol zodpovedný aj za predpovede prívalových vĺn. Jedna prišla od Jablonky, prerazila zábrany a bahno zalialo celú stavbu. Druhá dorazila z Babej hory. Voda zničila ešte aj zábrany postavené vyššie nad zemou.“
Na tábor nútených prác si Mária spomína letmo. Pamätá si veľké baraky, v ktorých bývalo veľmi veľa väzňov. Dozorcovia ich tam v nedeľu večer priviezli a v piatok večer odviezli. „Najskôr to boli Rusi, potom Nemci. Neskôr politickí väzni, inteligencia. Mnohí tam aj pomreli, lebo neboli zvyknutí na takú ťažkú prácu.“
Deväť krížikov
Mladá rodina Mišíkovcov bývala na Orave do roku 1959. Vtedy Štefana presunuli služobne na Správu povodia Váhu do Ružomberka. „Manžel spravoval vodné toky a priehrady od Oravy až po Hričov,“ hovorí Mária. „Keď boli tuhé zimy a v riekach veľké ľady, celé noci nespával. Musel sledovať situáciu, vypúšťať a zatvárať prietoky priehrady. Rovnaký scenár sa opakoval aj počas povodní.“
Obnovený kroj využila rodinná muzika naplno Čítajte O desať rokov sa sťahovali opäť. Tentokrát do Piešťan, kde býva pani Mária dodnes. Sťahovaniu rodina privykla, aj novým domovom, ale keby sa pred rokmi mohla niekam vrátiť, vybrala by si Ružomberok. „Bolo to mesto, s množstvom inteligentných ľudí, tam sa mi dobre žilo.“
Hoci je pani Mária už niekoľko rokov vdova, nie je sama. Často ju navštevuje jej deti s rodinami. Babička sa teší z deviatich vnúčat a 14 pravnúčat. Najmladší Janko ešte nemá ani rok, no už takmer chodí a prababičke dáva veru poriadne zabrať. „Je to strašne živé dieťa,“ usmieva sa.
Recept na dlhovekosť nepozná, nikto z jej rodiny sa totiž nedožil takého vysokého veku. Ani ona by to pred niekoľkými rokmi, keď jej operovali hrubé črevo, nebola predpokladala. Jedno však vie – do nemocnice nepôjde, kým to nebude nevyhnutné. „Keď som odtiaľ naposledy prišla, cítila som sa ešte horšie než predtým. Asi mi to prostredie nerobí dobre. Najlepšie mi je doma, s mojimi najbližšími.“
