VAVREČKA. Prasiatka zmätene behali v chlievoch, kravy nervózne bučali, psy stále štekali a utekali sa schovať domov so zježenými chlpmi. V noci nastalo úplné ticho. Niekedy medzi polnocou a svitaním začali silné otrasy sprevádzané hukotom a lomozom, ktoré vystrašili dedinčanov vybiehajúcich zo svojich domovov. Pískajúce zvuky sa ozývali zo severného svahu Magury a nedali sa porovnať s ničím podobným, čo poznali. Na Magure lietali žiarivo blikajúce svetlá. Takto opísali pád meteoritického dažďa na hornú Oravu v dobovom časopise zo začiatku 19. storočia.
Po stopách meteoritu
Slovenská laická verejnosť o vzácnom dopade z vesmíru veľa nevie. Vavrečania, ktorí majú k náleziskám kúskov meteoritu najbližšie, sú na tom najlepšie. Zrejme aj preto práve v tejto dedine urobilo občianske združenie Misia mladých už pred piatimi rokmi dvojkilometrový minichodník Po stopách meteoritu.
Prvá náučná tabuľa je pri obecnom úrade, druhá pri kaplnke za dedinou, tretia pod vrcholom Magura, ktorý dnes poznáme vďaka televíznemu vysielaču, štvrtú osadili pri obecnom altánku. Ďalšie dve sú na Slanickom ostrove.
„Bol to najväčší nález dopadnutého meteoritu na zem na Slovensku,“ hovorí vedúci združenia Anton Michalica. „Pre astronómov je vždy vzácnosť, ak nejaký dopadne. Vieme predsa, aké bolo náročné vyslať expedície, ktoré priniesli na Zem kúsok kameňa z Mesiaca. A tu nám časť vesmíru padne priamo do náruče.“
Písali o ňom svetové médiá
Presne datovať rok, kedy meteorit dopadol na územie Oravy, pravdepodobne na lokalitu od niekdajšej Slanice po úbočie Magury až niekde k Vavrečke, nie je možné. O meteorite Magura z Oravy však už v polovici devätnásteho storočia písali svetové médiá, dostal sa aj do vedeckých časopisov. Spomenutý je napríklad v knihe z roku 1849 American journal of science and arts. Autori v ňom rozoberajú zloženie „oravského“ meteoritu. Opísaný je aj v nemeckých novinách Allgemeine Preußische Zeitung z roku 1844 v článku Meteor-Eisen in Ungarn, teda niečo ako železný meteor v Maďarsku.
V článku zo začiatku 19. storočia sa okrem iného píše: „Neskôr pastieri na svahu Magury nachádzali zvláštne diery a útvary. Lesní robotníci po desaťročia nachádzali na Oravskej Magure až 40-kilogramové kusy železa z meteoritu, ktoré odvážali do hút na roztavenie, čím sa stratilo najmenej jeden a pol tony tohto vzácneho mimozemského materiálu.“
Nebol to obyčajný kameň
Plocha dopadu bola pravdepodobne preto taká rozsiahla, že sa meteorit v atmosfére rozpadol na viac menších kusov a na zem dopadol vo forme meteoritického dažďa. Vedci to predpokladajú aj z toho dôvodu, že sa nikde nenašiel kráter, ktorý by svedčil o dopade obrovského telesa. Aj keď si niektorí ľudia z Vavrečky spomínajú na legendy o kráteri na Magure. V minulosti sa spomínal aj kráter na dne Oravskej priehrady. Oficiálne však nikdy nebol takýto nález potvrdený.
Mapa rozmiestnenia hypotetických kráterov po páde meteoritu Magura, ktorú vytvoril Juraj Klam. (zdroj: ZDROJ: WIKI.METEORITICA.PL/JURAJ KLAM/MAPU SPRÍSTUPNIL ART&MET)Kamene bohaté na železo tavili ľudia až dovtedy, kým na hornú Oravu nezavítal v roku 1844 vedec Haidinger. „Určil, že pôvod nálezu nie je zemský, ale mimozemský,“ povedal Anton Michalica. „Na tú dobu to bol obrovský nález. Kúsky meteoritu putovali po celom svete, skúmali ich na rôznych miestach, okrem Európy aj v Amerike.“
Vzácne zloženie
Magura je najvýznamnejší slovenský meteorit, ktorý vo vtedajšej dobe významne dopomohol rozvoju rodiacej sa meteoritiky. „Mnohí súčasní odborníci hovoria, že pre vtedajší meteoritický výskum bol taký významný, ako nález meteoritov z okolia známeho krátera Canyon Diablo v Arizone – Barringerov kráter – pre americkú meteoritiku 20. storočia,“ uviedol astronóm a vedec Vladimír Porubčan.
Významný bol najmä pre svoje zloženie. „Na základe neho boli vtedy prvýkrát popísané dovtedy neznáme minerály,“ hovorí Anton Michalica. „Išlo o schreibersit a cohenit. Vznikajú za veľmi špecifických podmienok. Schreibersit vzniká aj na zemskom povrchu, keď sa na uhoľný sloj vyleje horúca láva. Časti minerálu boli v 20. storočí objavené v Grónsku, ale v čase, keď sa objavili v meteorite Magura, o nich nikto nevedel. Boli v ňom aj drobné zrnká diamantu.“
Vymenili ho pred pár rokmi
Kúsky meteoritu sú vo významných múzeách v rôznych častiach sveta. Najväčší zachovalý úlomok má 45 a pol kilogramu a je v zbierke univerzity v Tübingene. Prírodovedné múzeum vo Viedni má štyri kúsky s celkovou hmotnosťou 19,8 kila. V Maďarskom národnom múzeu v Budapešti je 18,1-kilogramový úlomok, v Berlíne viac ako desaťkilový, v Londýne deväťkilový a kúsok meteoritu uložený v pražskom múzeu má 2,1 kilogramu.
Vzhľad meteoritu Magura sa líši podľa veľkosti úlomku. (zdroj: Naďa Kališová)Do Slovenského národného múzea v Bratislave sa 180-gramový plátok Magury dostal pred šestnástimi rokmi. „V roku 2001 sa nám podarilo s Národným múzeom v Prahe vymeniť úlomok Magury za podobný úlomok meteoritu Rumanová, ktorý sa našiel v roku 1994,“ povedal profesor Porubčan.
Na nerozoznanie od kameňa
Pred Misiou mladých sa zbieraniu informácií o oravskom meteorite vo veľkom venoval amatérsky nadšenec astronómie Juraj Klam z Námestova. Vytvoril dokonca mapku, kde mohli vzniknúť krátery po dopade meteoritu. Je to však už niekoľko rokov, odkedy zomrel. Jeho vášeň po jeho smrti aspoň čiastočne oživilo občianske združenie.
Dobrovoľníci sa rozhodli vytvoriť náučný chodník, aby sa o tejto zaujímavosti dozvedelo čo najviac ľudí.
„Je to veľmi dobrá vzdelávacia téma pre deti,“ hovorí Anton Michalica. „Ide o zaujímavé veci, aj všeobecne, nielen priamo o tomto meteorite. Ľudia sa môžu dozvedieť, čo sú meteory, meteority, čo sa deje vo vesmíre, ako nás to ovplyvňuje.“
Nedá sa vylúčiť, že by ešte aj dnes niekto našiel kúsok meteoritu. Najmä pri rôznych výkopoch, či už rodinných domov alebo inžinierskych sietí. Určite sa pred takmer dvesto rokmi nepodarilo vyzbierať všetky úlomky. „Je však otázne, či nálezca rozozná, že ide o meteorit. Nie je žiarivý ako zlato či striebro. Obalený hlinou vyzerá ako obyčajný kameň."
